Stav slovenskej drámy

Prednáška

Stav slovenskej drámy a repertoár divadiel v mnohom kopíruje významné míľniky politického a spoločenského života na Slovensku. Od vzniku profesionálneho Slovenského národného divadla  v roku 1920 sa v prvom rade kládol dôraz na podporu slovenskej drámy a jej inscenovanie, ktoré súviselo aj so sebauvedomovaním občanov novovzniknutej Československej republiky a s presadzovaním samostatného slovenského jazyka. Počas druhej svetovej vojny a existencie samostatného slovenského štátu, keď sa divadelníkom čiastočne podarilo dobehnúť avantgardné prúdy v umení zo začiatku 20. storočia, vystriedali 40. a 50. roky vyznačujúce sa potláčaním slobody a presadzovaním socialistických ideí. Množstvo pôvodných slovenských textov, ktoré vznikli v tomto období, je pre svoju schematickosť a politicky jednoznačné videnie sveta nepoužiteľné. Dráma aj divadlo stagnovali až do krátkeho uvoľnenia počas Pražskej jari. V rokoch 1968 – 1989 sa v slovenských divadlách inscenovalo málo pôvodných hier pre dospelých, väčšina textov od slovenských autorov bola určená pre deti. Autori, ktorí v súčasnosti patria medzi najznámejších dramatikov, v tom odbobí tvorili v ochotníckych súboroch, ktoré neboli pod ostrou kontrolou cenzúrnych orgánov. Už v 60. rokoch sa v malých študentských divadlách začal objavovať spôsob kolektívnej tvorby, ktorá sa naplno rozvinula v profesionálnom, ale nezávislom prostredí v 90. rokoch. Repertoárové divadlá neboli na tento spôsob tvorby zvyknuté a politická zmena v roku 1989, ktorá priniesla aj zmeny v požiadavkách na divadlá, ich zastihla nepripravené.

Rok 1989 predstavuje pre slovenskú spoločnosť významný míľnik. Nadchádzajúcu politickú zmenu v mnohom anticipovalo práve divadlo, ktoré po Nežnej revolúcii stratilo svoju politickú funkciu a na istý čas ostalo vo vákuu – divadlá nevedeli, čo hrať, pre koho a ako.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa udomácnila na Slovensku nová podoba drámy. Táto „nová dráma“ narušila predstavy o plnohodnotnom dramatickom diele a jej základnými znakmi bola rôznorodosť motívov, diskontinuita, dekompozícia a fragmentárnosť. Nastupujúci autori sa programovo dištancovali od svojich predchodcov. Nová dráma a jej inscenačné podoby získali podporu aj prostredníctvom inštitúcií, súťaží a rôznych festivalov. Meniaci sa vzťah divadiel a nová generácia autorov aj režisérov prinášajú do súčasnej drámy meniaci sa pohľad na svet, nové spoločenské a technické trendy a inšpirujú sa tendenciami v západnej Európe.